V jadre mandaly, kde čas sa nehýbe,
žije svetlo aj tma v jednom dychu.
Nie ako boj, nie ako rozpor,
ale ako tanec, čo drží vesmír v rovnováhe.
Slnko žiari, volá k pohybu,
mesiac ticho odráža sny.
Oba sa točia okolo stredu,
ktorý je pokojný, nemenný, čistý.
Svetlo ukazuje cestu,
tma ukazuje hĺbku.
Jedno bez druhého by bolo slepé,
spolu tvoria zrak duše.
V strede nie je výhra ani prehra,
len prítomnosť, ktorá prijíma oboje.
Tam sa hrdina stáva celistvým,
tam sa kurátor stáva zrkadlom.
Tak sa slnko a mesiac spoja,
v jednom objekte, v jednej perle.
A mandala sa rozžiari —
nie len jasom, ale aj tieňom,
ktorý jej dáva tvar.
