Stojíš v tichu, na prahu,
kde všetky cesty sa zbiehajú.
Za tebou sú skúsenosti,
náhrdelník perál, svetlých i tmavých,
pred tebou brána, ktorá sa ešte neotvorila.
Predsieň je miesto pokoja,
kde sa hrdina zastaví a uvedomí si:
všetko, čo sa stalo, muselo sa stať.
Každý krok, každé slovo, každá bolesť
bola potrebná, aby si tu mohol stáť.
Tu sa čas spomaľuje,
tu sa minulosť a budúcnosť dotýkajú.
Nie je to zdroj, ale jeho dych,
nie je to koniec, ale jeho predohra.
Predsieň je skúška trpezlivosti,
či dokážeš byť úplne tu.
A keď sa brána otvorí,
nebude to náhle zjavenie,
ale prirodzené pokračovanie cesty.
Zdroj sa neukáže ako niečo cudzie,
ale ako to, čo si vždy bol —
JA SOM, ktoré si teraz uvedomíš v plnosti.
Tak stojíš v predsieni,
v pokoji a v očakávaní.
Nie je to chyba, že ešte nie si pri zdroji,
je to súčasť príbehu,
kde hrdina sa pripravuje na stretnutie
so samotným jadrom hry reality.
